Tmavý Kútik

Báseň 1

2012-01-04T23:33:00.002+01:00

Uz prvy krat, citil som,
ze prava si laska moja,
po par rokoch zistil som,
ze to pravda bola.

Stastim kypim kazdy den,
si mojou silou,
splnil sa mi tajny sen,
si vecnou laskou mojou.

Drzim si ta v srdiecku,
velmi si ta vazim,
cit sa ako v nebicku,
ked ta laskou vabim.
Zivot s tebou,
to ja chcem,
pretoze viem,
ze ta velmi,
velmi milujem.

Víchrica

2010-02-09T20:20:00.005+01:00

Sobotný večer, ako každý iný, no v niečom výnimočný.
Vonku vial studený vietor a každému vysával z duše aj tie posledné hrejivé pocity, ktoré ostali. Obloha temná, nejasná, nedočkavá. Túžiaca spustiť na zemi biele peklo. Každý strom, driemajúci a čakajúci na oteplenie, musel znášať neustále naberajúcu sa váhu bielej prikrývky, ktorej jediným cieľom bolo zlámať aj tie najsilnejšie konáre, ich najväčšiu pýchu. Tento zimný čas zobral každému aj tu malú štipku dobrej nálady a radosti, ktorá im ostala. Tak isto aj jemu. Sedel v malej kaviarničke, sledujúc rodenie sa malých kryštálikov námrazy na veľkom okne. Popíjal čaj, dúšok za dúškom. Okolitý svet bol v tom momente pre neho ničím. Sledoval, nevnímal. V dumaní ho prerušila len čašníčka, ktorá ho upozorňovala na záverečnú. Bolo už 11 hodín večer a jemu sa nechcelo ísť domov. Čo ho tam čaká? Ticho a samota. To neláka nikoho, jeho už vôbec. Musel ísť. Nervózna čašníčka s vražedným pohľadom zhasínala svetlá a vykladala stoličky. V duchu si zamrmlal: "Podnik je taký, aký aj jeho čašník". Obliekal sa, vracajúc čašníčke sarkasticky zaľúbený pohľad. Ako vyšiel von, zacítil, ako mu zamrzla tvár. Takúto zimu si ešte nepamätal. Nevedel, kam mal ísť, čo mal robiť. Cítil sa veľmi osamelý. V ruke držal telefón, no vedel, že nik do takej zimy nevkročí. Bolo mu ťažko a potreboval mať pri sebe niekoho. Za krátky čas spoznal veľmi veľa ľudí, no každý sa na neho vykašľal. Mal na výber. Obe možnosti by znamenali samotu, ale domov ho to naozaj neťahalo. Tak nasadil slúchadlá. Ruky mu pri tom skoro zamrzli. Pustil hudbu, rýchlo nasadil rukavice a vkročil z úkrytu zvaného terasa, do neľútostnej zimy. Akoby nestačilo, začalo husto snežiť. Prechádzal sa, pomaly, bezcieľne. Myslel len na jednu osobu. Stále mu chodila po rozume, každým dňom, minútou. Nechcel jej to povedať, nemohol. Bál sa, že všetko stratí. Bojoval s tým už veľmi dlho. Darilo sa mu to zahnať do kúta vnucovaním si do mysle nepravé pocity, túžby. Darilo sa mu to veľmi dlho, pár mesiacov. No niečo sa v ňom zlomilo a prerástlo mu to cez hlavu.
Nevedel ako ďalej. Záležalo mu na nej, stala sa pre neho veľmi blízkou osobou, dôverníkom. Bohužiaľ, stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Zaľúbil sa do nej a každým dňom to bolo silnejšie a silnejšie. Myslel na ňu, čo asi teraz robí. Určite myslí na blbosti, ktoré jej nedajú spať. Držal telefón, váhal. Zavolať, nezavolať? Aspoň počuť jej hlas, jej smiech. "NIE!" Zaťal sa, rýchlo odložil telefón do vrecka a zrýchlil tempo. Snehu každou minútou pribúdalo ako aj na intenzite vetra. Nebola to obyčajná búrka, ale víchrica. Prebáral sa snehom. Čím ďalej, tým viac to bolo namáhavejšie. Nevidel si na špičku nosa. Netušil ani, kde sa nachádza. Cítil ako mu zima prechádza až do kosti. Okamihom túžil, aby zamrazila len jednu vec v jeho tele a to srdce. No zima bola neúprosná a ako prechádzala telom, zanechávala spúšť. Telefón to už nevydržal. Ta dnešná technika, nevydrží ani najmenší extrém. V slúchadlách zaľahlo ticho, počul už len vietor, ktorý o ne narážal. Aj tak si ich
nechal v ušiach. Jeho kroky boli pomalšie, už mal pocit, že stojí na mieste. Vonku nikoho, nemohol zavolať ani na pomoc. Aj tak bol tak premrznutý, že by nevydal ani hláska. Nevládal. Padol na zem a spomínal. Spomínal na všetky časy, ktoré s ňou trávil, ktoré mu priniesli radosť a zmysel žiť. Vedel ale, že ju nemôže nikdy mať, nechcel pokaziť to krásne puto, ktoré medzi nimi bolo. Pri nej navonok víťazil rozum, ale srdce umieralo. Vedel, čo sa s nim deje. Nemohol nič s tým spraviť. Kričal o pomoc, no z jeho úst šlo len stonanie. Dal by všetko, čo mal, aby ju mohol zazrieť, poslednýkrát sa jej pozrieť do očí a povedať jej, čo k nej cíti. Ľutoval, že nešiel domov. Bolo už neskoro. Jeho oči, pod ktorými sa trblietali zmrznuté slzy, zazreli pod slabým svetlom lampy, zahaleným silným snežením, siluetu, ktorá sa k nemu blížila. Začul jej hlas. Nevedel ako, ale na svojej zamrznutej tvári vyčaroval úsmev. Nevedel si vysvetliť, ako ho tam našla, skadiaľ sa tam objavila. S úsmevom pomaly zatváral oči, dúfajúc, že keď ich otvorí, bude pri ňom. Nestalo sa tak. Nevedel, že to bola vidina.
Bola nedeľa ráno a všade ticho. Ticho na ulici, ticho pod lampou, ticho v jeho hrudi. Ticho zdesených okoloidúcich ľudí, pozerajúcich sa na zamrznutého usmiateho človeka, po hruď zaviateho snehom...

Ničiteľ

2009-09-27T11:52:00.006+02:00

Sedel na okne a hľadel do neznáma, nepozeral ani blízko ani ďaleko. Jeho nemý pohľad pripomínal mŕtvolu, jeho takmer mŕtvu dušu. Bolo už neskoro všetko vrátiť späť. Presedel tam celé tri dni, bez jedla, bez vody. Bolo mu všetko jedno, no zároveň ho aj všetko trápilo. Bol rozpoltený na dve časti, každá cítila niečo iné. Horšie na tom bolo ale jeho srdce, roztrieštené na milión kúskov. cítil chlad, ktorý vychádzal z jeho pľúc. Začínal veriť, že je to dych chladnej duše, ktorú nechal zamrznúť, utrápiť sa, ktorá sa snaží vyprostiť z tela von. Nemohol už doma vydržat, zobral kľúče, šiel sa prejsť. Jeho kroky boli tažké, pomalé a chaotické. Nevedel, kam mal íst, čo mal robiť, blúdil v tmavých uličkách. Všade bolo ticho, tma, dokonca ani svetlá nesvietili. Vietor fúkal, obíjal stromy jeho jemnou silou. V duchu jesene, oberal stromy o poslednú krásu, ktorá im ostala. Každým dňom ostávali prázdnejšie, tak, ako sa cítil aj on. Len nevedel, kto bol pre neho ten vietor, kto mu zobral všetkú radosť, šťastie a smiech. Jeho prechádzka bola nekonečne dlhá, priviedla ho až do lesa. Prechádzal sa po lúke, neuvedomujúc, čo sa okolo neho deje. Za sebou zanechával len skazu. Čoho sa dotkol, bolo mŕtve, všetko, čo sa hýbalo spadlo bezvládne na zem. On to ale nevidel. Bola veľká tma. aj mesiac bol schovaný za oblakmi, nechcel vidieť tu hrôzu, čo sa pod ním diala. Lúka ostala čierna, zhnitá, bez života. Sadol si k prvému stromu, ktorý uvidel. Oprel sa. V tom to zacítil. Cítil, ako strom začal praskať, schnúť. Umieral. V tom všetko uvidel. Videl tu čiernotu, ktorá pred tým vypadala ako lúka. Ťarcha stromu bola priveľká, začal sa rúcať, tak, ako všetky okolo neho. Utekal, no nevedel, kam mal íst. Nechcel toho ešte viacej zničiť. Ostal v strede niečoho, čo kedysi bola lúka, čo kedysi voňalo kvetmi a nie hnilobou. Sadol a so zdesením vnímal svet okolo seba. V tom ho to napadlo. Nevidel iné východisko. Musel to spraviť. Musel to zastaviť. Mesiac vykukol spoza mrakov. Krvácal, všetko zalialo jemné červené svetlo. Pohľad bol desivý. Pozrel na svoju ruku. Už vedel, čo má spraviť. Dotkol sa tváre, nechal tu nákazu prejsť sebou samým. Jeho tvár začala černieť, potom krk, hruď, všetko. Pomaly bezvládne lahýnal na zem. V tom zacítil v očiach ostré svetlo, ktoré mierilo priamo na neho. Bolo neznesitelne ostré a chladné. Začul hlasy. Netušil kde je, kde sa dostal. Veď bol na lúke. Pamätal si len tú bolesť po dotyku. Bol v nemocnici, podviživený, vyčerpaný. Neuvedomil si, že nejedol už tyžden. Našli ho na lúke v lese. Nikto ale nevedel, prečo ho našli v strede veľkeho kruhu vyschnutej trávy a zhnitých kvetov..

Ži!

2009-07-11T12:40:00.002+02:00

Svetlo je vždy tam, kam ho pustíš. Pusti ho do svojej duše, presvieti ti to myseľ. Myseľ sa otvorí, bude jasnejšia, čistejšia ako nikdy predtým. Sadni do trávy, medituj, relaxuj. Veď nič stratiť nemôžeš. Zatvor oči. Predstav si, že si na svojom obľúbenom mieste. Sleduješ západ slnka s milovanou osobou v objatí. Sadni na mraky a nechaj sa unášať. Zavanie ťa tam, kde len chceš, kde ty zafúkaš. Sprav si svoj svet okolo seba taký, aký chceš mať. Nie taký, ako ho chcú mať ostatní. Len na tebe záleží, či chceš byť šťastný, alebo sa utápať v temnote. Mysľou nenechaj prejsť spomienky, svoj doterajší život. Ten ber iba ako ponaučenie. Dýchaj len pre ten moment, pre budúcnosť, ktorá ťa čaká, ktorú si sám vybuduješ. Minulosť už nezmeníš. Zhlboka sa nadýchni, otvor oči.
Ako sa cítiš?

Krásny sen II

2009-02-27T23:10:00.017+01:00

Bol zvláštny deň, ani teplo, ani zima, ani svetlo, ani tma. Bolo podvečer a slnko sa bilo s mesiacom o miesto na oblohe. Pršalo, aj snežilo. Čas, kedy sa nikomu nechcelo ísť von. Ale jeho to ťahalo. Vrátil sa cez bránu naspäť, aby zistil, či je to ako predtým. Nebolo, zmenilo sa všetko. Nik ho už nepoznal, bol tam sám. Pomyslel si, že bol naozaj veľmi dlho preč. Ako sa vracal naspäť, zistil, že tam, kde bol, bola tiaž oveľa slabšia. Stratil silu a ako lietal, krídla boli slabšie a slabšie, až začal prudko klesať, padať. O padnutých anjeloch sa počúva často, ale o anjelovi, ktorý sa vrátil, nie. Ako padal, bál sa, že do niekoho narazí. Mal takú zvláštnu schopnosť, už len pri dotyku zmení ľudom život. Ako v tej rýchlosti padal, zbadal, že mu do cesty niekto vošiel. Nedokázal sa uhnúť. Bolo neskoro. Narazil do tej osoby plnou rýchlosťou, až to nimi hodilo desiatky metrov vpred. Keď sa spamätal, obzeral sa okolo seba a snažil sa spomenút si, čo sa stalo. Keď si spomenul a všimol si osobu, do ktorej narazil, okamžite k nej pribehol. Bola v poriadku, trošku udretá, ale pri vedomí. Spýtal sa jej, či je v poriadku a či nie je zranená. Našťastie sa jej nič nestalo. Bola len otrasená a v šoku. Zaostrila oči, zazrela krídla. Nechápala, chvíľku si myslela, že po tom náraze je už mŕtva. Pomohol jej postaviť sa. Predstavil sa, ona jemu. Mala krásne meno, na ten kraj nezvyčajné. On mal, na to, že kto je, obyčajné meno, ktoré používali skoro všade. Vtedy netušil koho spoznal. Zarozprávali sa, bavili sa. Ten deň zmenil obom život. Mali toho veľa spoločného, minulosť, ale aj prítomnosť. Názorovo sa zhodovali, dokázali by spolu prerozprávať aj celý deň. Nečakal, že návrat na Zem bude taký príjemný. Spoznal niekoho, kto mu rozumel. Bola pekná, milá, vtipná, bláznivá. Zadíval sa jej do očí a zbadal v nich niečo, čomu nechápal. Nevedel, čo to je, snažil sa to preskúmať a prísť na to, čo to môže byť. Začali sa stretávať. Každým dňom vedeli o sebe viac a viac, až kým sa do seba nezaľúbili. Boli to krásne časy, všetko šlo dokonale. Nikdy sa nehádali. Vtedy pochopil, čo v očiach mala, kto to je. Bola to čistá láska, aká môže pochádzať len od anjela. Aj ona bola anjel, len o tom nevedela. Nevedela veľa vecí. Keď zistila, kto je ona sama, zľakla sa. Vtedy sa všetko zmenilo. Tie krásne časy boli preč. Začala pochybovať o svojich pocitoch. Už sa k nemu nesprávala ako kedysi. Pomyslel si, že je to tu zase, že sa vrátil, aby zase pochopil, aby odišiel a už sa nevracal. Bol koniec. Ako rýchlo sa všetko krásne začalo, tak sa aj skončilo, len pre jej nerozhodnosť. Obaja si videli na duši znamenie, ktoré silne ukazovalo o ich spútanosti, no obaja začali to znamenie ignorovať. Bol koniec, Smutný bol aj on, smutná bola ona. On vedel, čo cíti a čo chce, ona nie. Rozdelili sa a žili na opačných stranách sveta. Ubehli dni, noci, týždne, mesiace...rok. Nebolo dňa, kedy nemyslel jeden na druhého, na tie krásne časy, ktoré spolu prežili. Deň za dňom bol slzivejší, smutnejší. Na svete nebolo nic horšie, ako slzy anjela. Tieklo ich na potoky. Nevydržali to a stretli sa znovu, pochopili, že patria k sebe. Pozerali sa do očí a premýšľali, či to bude také ako predtým. No cit bol taký silný, že prestali pochybovať. Rozhodli sa risknúť, byť spolu. Nebolo dňa, kedy to neľutovali. Ona aj on k sebe patrili, ich osud bol spoločný, aj sa naplnil. Jeden z mála príbehov, ktorý sa naplnil, ktorý sa môže naplniť aj nám. Treba len rozmýšľať srdcom, nie rozumom. Návrat anjela bol šťastný, zmenil sa nielen jeho život, ale aj život osoby, do ktorej narazil. Láska, keď vykvitne, tak ľahko nezanikne. Je ako nekonečne dlhá sviečka, ktorej niekto daroval nekonečný plameň. Zapáliť ju musia len oni dvaja, on a ona. Zapálili ju a držali vo svojich srdciach celý život.

Predchádzajúci článok: Krásny sen I.

Zbohom láska

2009-02-07T23:56:00.005+01:00

Dve sviečky horeli, no jedna zhasla,
jedna už zhorela, tá druhá sa triasla.
Bála sa konca, čo bude ďalej,
fotke, nad ktorou bola, nedala nádej.

Každý deň sa modlil,dúfal v zázrak,
No stratil ju, navždy, bol tam už náznak.
Láska je krutá, prestal v ňu veriť,
zabila ju mladosť, nemohla ju zmeniť.
Slová jeho už nemajú význam,
pretože je sám, a nič už nemá.

Snaží sa on zabudnúť, no bude to tažké,
už sa nedá nikomu, už nedá šancu láske.
Zaľúbil sa, no sklamalo ho všetko,
Svetu on už neverí, je pre neho peklom.

Neverí už v sily dobré,
neverí v to, čo môže byť,
Vždy sa stane len to zlé,
na čo je potom láska, cit.

Fotka, ktorá nad sviečkami stála,
prišlo na ňu to, čoho sa bála.
Dohárajúca sviečka si fotku chytila,
Držala si ju, kym ju v popol nezmenila.
Teraz už nie sú oni dvaja,
je už len on a ona sama.

Jediná

2009-01-21T11:57:00.005+01:00

Ked láska zkvitne, keď láska radosť dáva,
keď srdce radosťou vzlietne, keď v ňom horí láva.
Keď láska v niekom zvädne, keď radosť opadne,
smútok na srdce sadne, srdce to nezvládne.

Som ako bez duše, som ako tma,
vo mne vrie bolesť, bolesť zo zlého sna.
Chcem sa prebudiť, nech je mory koniec,
Asi to nepojde, asi som sebec.
Už ľúbiť inú nebudem, láska vo mne umiera,
umieram s ňou, no vždy ju budem lubovat.

Venované Majke

Zabudnúť

2009-01-18T22:41:00.005+01:00

Ani sa neotočil, už nechcel, uvedomil si, že je čas íst vpred, neobzerať sa dozadu. Jedna éra skončila, začína druhá. Nazval by ju samotou. Uvedomil si, že samému mu je lepšie, samota ho nikdy nezradí, neopustí. Tej veril najviac, aj ked on sám ju opustil veľmi veľakrát. Kračal v zime a silný vietor mu vyfukoval myšlienky von z hlavy. Snažil sa, aby sa dostali von aj jeho spomienky. Nešlo to. Boli príliž krásne, dokonalé. Nevedel uveriť, že je to preč. Ani nevedel ako, ocitol sa v parku, stromy boli bez lístia, smutné. obzrel sa okolo, padol na kolená. Pozrel hore, oblaky boli červené, krvavé. Akoby vedeli, cítili s ním. Krvácali tak, ako jeho srdce, duša. V tom všetky svetlá zhasli. Zatvoril oči a vnímal každú vločku snehu, ktorá sa mu preborila cez krk rovno do srdca. Čím dlhšie tam kľačal, tým viac mu zima ochladzovala srdce. Už stíchol aj vovnútri. Ostal akoby bez duše. Všade okolo tma. Ale už nie len vonku, ale aj v ňom. Povzdychol, zobral telefón, prečítal si poslednú sms, ktorú mu poslala. V tom mu horúca slza stiekla po líci, no bola posledná. Vymazal všetko, správy, fotky, kontakty. Akoby ani neexistovala. Musel to urobiť, pretože by nikdy nezabudol a udusil sa vo veľkom smútku. Hlavou mu prúdilo obrovské množstvo myšlienok, spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ale povedal si, že ma času dosť, hneď to nepojde. Vracal sa naspäť, prišiel k bráne, k zatvorenej bráne. Nechápal, však ešte nebolo toľko hodín. Nemohli ho tu zamknúť, veď to kontrolujú, Obišiel celý park, doslova poslepiačky, Ani kúsok svetla nedopadal na zem. Uvedomil si, že je v pasci. Nevedel, čo sa deje, no cítil, že tam nie je sám. Myslel si, že sa zbláznil, otáčal sa do všetkých strán. Cítil, že niekto tam je, no nikoho nevidel. V tom začul hlas, šiel zo všetkých strán, no zároveň nešiel znikadiaľ. Akoby tie hlasy boli len v jeho hlave. Nevedel, čo má robiť, už bol zúfalý. V tom sa začali rovno pred ním vynárať spomienky, akoby sa pozeral na film. Videl prvé stretnutie, prvé bozky, zážitky, všetko.. Kam sa len pozrel, videl len ju. Nemohol dýchať, dusil sa. Snažil sa kričať o pomoc, no bol sám. Uvedomil si, že ho zrádzala aj samá samota. Začalo ho bolieť celé telo, pomaly padol v bezvedomí na zem. Bezvládne tam ležal pár hodín. Svetlá sa rozsvietili, brány otvorili. Ostalo ticho, hlasy zmizli a s nimi aj spomienky. Prebral sa a sadol si na studený ľad. Chvíľu si nevedel spomenúť, čo tam robil, prečo tam bol. No netrvalo to dlho. Vrátil sa domov. Po tej noci to už nebol on. Bol bez duše, bez srdca.
Muselo to prísť. Uzavrel sa, aby sa chránil. Odvtedy už neprehovoril.

Bez komentára

2008-08-07T16:45:00.002+02:00

Sedel v lese na starom pni a premýšľal. Bola jeseň a pestrofarebné listy si slobodne poletovali, kým nedopadli na zem. To mu pripomenulo, že sloboda nie je večná. Všetko raz pominie. Pravda, všetko je preč. Má pokoj. Bolo mu dobre, po dlhej dobe. Na nikoho nemyslel, nič ho netrápilo. Len dokedy...? Povzdychol a pozrel na oblohu. Bola jasne modrá a slnko sa usmievalo na všetkých, ktorí sa naň prišli pozrieť. Krásne počasie, pomyslel si. Niekedy si myslel, že počasie sa odvíja od jeho nálady, pretože doteraz len pršalo a obloha bola zahalená čiernymi oblakmi. Postavil sa, cítil sa už oddýchnutý, aby mohol pokračovať nahor. Čakala ho ešte dlhá cesta. Nevadí. Čím vyššie sa dostane, tým jeho myšlienky budú jasnejšie. Houby, podkol sa o konár a zkotúľal sa naspäť do dzedziny.

Dopis

2008-05-06T15:39:00.012+02:00

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.

Venované Zuzke

Dva svety

2008-05-03T23:21:00.002+02:00

Zatriasla sa zem, zatriasla sa obloha. Všetko pokryl tieň. Vietor začal fúkať ako divý zo všetkých strán. Oblaky čierne ako sama temnota, sa priblžovali obrovskou rýchlosťou. Ako sa približovali, menili sa na červené, krvavé. Namiesto bleskov chrlili oheň, boli nepríjemne blízko nad zemou. Všetci utekali, kričali a snažili sa zachrániť. Len on sedel na lavičke a s tupým neprítomným pohladom sa prizeral. Bolo mu všetko jedno. Pozrel sa na nohy, lebo zacítil chlad. Tieň, hustý ako smola, ho začal celého obmývať. Vtedy pocítil strach. Nevedel, čo ho čaká. Zacítil tupú bolesť v hlave. Ocitol sa na zemi, kopec ľudí okolo neho. Chvíľku nechápal, čo sa deje. Potom mu to došlo. Zase sa to stalo. Už to nedokázal kontrolovať. Prišlo to, kedy chcelo. Ležal na zemi obchodného domu pri regáli s pohľadnicami. V rukách držal pohľadnicu, ktorá ho donútila spomenúť si.
"Je Vám niečo. Mám zavolať pohotovosť?"
-"Nie, ďakujem, som v poriadku." - Odvetil.
Košík plný nákupu nehal na zemi a utekal preč. Až keď vyšiel von, uvedomil si, že stále drží v rukách pohľadnicu. Nechcel sa do nej pozrieť. Vložil ju do vrecka. Vonku bolo krásne počasie. Slnečno, Príjemný osviežujúci jarný vánok. Rozmýšľal nad tým, čo sa stalo. Mal toho plné zuby. Bolo to už siedmykrát, čo nekontrolovateľne upadol.
Začalo ho ale trápiť niečo iné. Niečo, čoho sa bál oveľa viac. "Kde som to bol?" - spýtal sa sám seba. No odpoveď nepoznal. Nechal to v tom, ze to bol len obyčajný sen. Nebol si tým ale istý. Všetko cítil. Vietor aj chlad. Radšej na to už nemyslel. Prišiel domov, lahol do postele a pokúšal sa zaspať. Nemohol. Zobral kľúče a zabuchol dvermi. Bezcieľne sa prechádzal po meste, obloha bola zafarbená do oranžova vďaka zapadajúcemu slnku. Došiel k rybníku, sadol do trávy a vytiahol pohľadnicu. Začul bublanie. Pozrel sa pred seba a hned vyskočil. Voda v rybníku začala vrieť a ryba po rybe, telo po tele vyplavovalo na hladinu hore bruchom. Pozrel na stromy. Už neboli zelené ako pred minútou. Červené, úplne bez lístia sa rozpadávali. Z dutín stromov začala liezť nekonečná línia hmyzu. Smerovala k nemu. Chcel utiecť, ale nemohol, niečo ho nechcelo pustiť. Pozrel sa dole a vystrašene vykríkol. Čierna hmota studená ako ľad, ho pomaly obaľovala zospodu. Ako sa snažil vymámiť zo zovretia ničoty, stratil rovnováhu a padol na zem. Hmota sa mu dostala do úst a začal sa dusiť. Prestal sa brániť. Vedel že už nič nepomôže. Ako pomaly zatváral oči, začul hlasy. Odlahlo mu, bol to zase len sen. Dalšia nočná mora. Ležal v nemocnici. Netušil, čo sa stalo, ako dlho bol v bezvedomí. Bol ale rád, že to má za sebou. Bál sa, že sa to zase vráti. Celý život sa nevedel zmieriť s ničím, čo ho v živote stretlo. Utiekol. Vždy zatvoril oči a bol niekde inde, niekde kde mu je dobre. Žil v dvoch svetoch. Jeden mal radšej ako druhý. No s jedným svetom sa niečo stalo. Zmenilo sa na peklo. "Už nikdy!" - povedal si. Uvedomil si, že jediný svet, ktorý je pre neho, je ten skutočný. Už nikdy nebude snívať, už nechce vstúpiť. Chcel si utrieť čelo, no zistil, ze ma zalepenú ruku. nemohol ju roztvoriť. Nakoniec sa mu to podarilo. S hrozením sa na ňu pozeral - smola a hmyz ...

Krásny sen I.

2008-04-16T00:21:00.007+02:00

Zobral mobil, slúchadlá a zabuchol dvermi tak silno, že to zobudilo susedov odvedľa. Pozerali z okna na neho, ako uteká preč. "Kam sa ten blázon ponáhľa takto v noci?!?" - pýtali sa sami seba. Jedine on vedel kam šiel, čo musí spraviť. Musel sa riadiť tým, čo videl vo sne. Nedalo mu to. Sen bol taký živý, až sa mu zdalo, že to bola realita. Bolo to zvláštne. Snívalo sa mu, ako sa nebo roztrhlo. Za denného svetla, v modrej oblohe sa zjavila trhlina, cez ktorú vykúkala jasna noc plná hviezd. Niečo mu v tom sne našepkávalo: "Nebo je otvorené, nastal tvoj čas. Príď sem! Príď, všetko sa dozvieš!" Utekal ako o život. Chvíľami si myslel, že je blázon, keď uveril snu, ktorý bol absolútne nereálny. Cítil ale, že ho tam naozaj niečo čaká. Konečne. Cesta na námestie sa mu zdala nekonečná. No už tam bol. Pozeral sa okolo, nič zvláštne. Začínal byť sklamaný. Bol to len sen, nič viac. Sadol si na lavičku, nasadil slúchadla na uši, zatvoril oči a premýšlal, prečo je taký naivný a hlúpy. Prečo čaká a uverí hocičomu, čo mu dáva nádej na zmenu. Bolo mu veľmi smutno. Pozrel na hodinky, boli 2 hodiny ráno. "Som blázon!", povedal si v duchu. Premýšľal a čakal až do rána. No ničoho sa nedočkal. Vzdychol si, postavil sa a obzrel sa okolo. Všetko rovnaké ako pred pár hodinami. Len ľudia prechádzajúci sa po meste, na ktorých bolo vidieť ešte únavu, prechádzali okolo neho. V tom ju zbadal. Prechádzala poza fontánu, zahľadená do zeme. Pozrela sa okolo seba a zbadala ho. Nachvíľu sa zdalo, akoby zastavila krokom, no spamatala sa a šla ďalej. Vtedy to prišlo. Začul obrovské hromy, no nevedel zkadiaľ. Obzeral sa okolo, no Obloha jasná. Ľudia zastavili, aj ona. Všetci to počuli. Bolo to také silné a takmer pravidelné, že už prestali veriť, že je to z búrky. Dostali strach. No on nie. Neveriacky pozeral na to, čo sa dialo. Predsalen sa sen plní, predsalen sa niečo deje. Vtedy mu došlo. Mal počkať, mal prísť až cez deň. Veď vo sne videl narušenú dennú oblohu, nie nočnú. Prišla za ním. "Ahoj, čo sú to za zvuky? odkiaľ to može byť? Naháňa mi to husiu kožu." - Povedala. Neodpovedal, nedokázal. Už hodnú chvíľu cítil v sebe neznesiteľnú bolesť. Nevedel odkiaľ, nevedel prečo. Bola ale taká intenzívna, až padol na kolená. "Si v poriadku? čo ti je?" Ustarostene sa ho spýtala. Pozrel na ňu a pozrel hneď za ňu. Už to videl. Sen sa napĺňal. Všimla si, kam sa pozerá. Neveriacky hľadela, až padla na zem tiež. Z oblohy sa začal tiahnuť čierny pás. Pás sa rozširoval, kým nenabral zvláštneho zdeformovaného eliptického tvaru. Ustalo to. Už sa nezväčšoval, no fúkal neznesiteľne silný vietor. Pozrela sa späť na neho, zlakla sa. Krvácali mu oči. Plakal krv. Nevedel , čo sa s ním robí, od strachu ju odstrčil. Padla asi meter ďaleko. Utrápene sa na neho pozerala. Už nevnímala ani ľudí naokolo, ktorí sa zdesene pozerali na dieru na oblohe. Pozerala sa len na neho. Slzy jej stekali po tvári. Chcela mu pomôcť. Chcela zistiť, čo mu je. No nemohla, on to nechcel. Bolesť už bola taká silná, že nedokázal ostať ticho a z plnej sily zareval. Všetci sa otočili, všetci si ho všimli. Nariekal, priam vrieskal od bolesti. "Zabite ma niekto! Zabite! Už nevládzem, už nechcem trpieť, zabite ma!" Nevládala to počúvať a rýchlo pribehla k nemu. Ztíchol. Ztíchla búrka. Vietor ostal silne fúkať, no našepkával, že už to nebude dlho trvat. V tom to uvidela. Niečo sa mu začalo hýbať na chrbte. Hmýrilo sa to a rástlo. "Čo ti je?! Prosím povedz niečo. Prosím." - Bola zúfalá. Nevedela, čo má robiť. Hrb sa mu hmíril čoraz viac, bol čím ďalej, tým vačši. Klakol si, vyzliekol a zahodil bundu. tričko už bolo celé odkrvi. Odskočila a zrevala od strachu, ludia ju pridržiavali, aby sa k nemu opäť nedostala. Všetci sa ho báli. Bol ticho, nebezpečne ticho. Tvár mal celú od krvavých sĺz. Hrb už bol taký veľký, až roztrhol tričko. V tom všetci zhíkli. Nebol to hrb. Boli to krídla. Rástli veľmi rýchlo. Boli už 2x väčšie ako on. Neboli biele, boli akoby špinavé, takmer celé šedé. Po odraze zo slnka vypadali, akoby boli z vosku. Vystrel ich. Všetci vystrašene ustúpili, boli obrovské. Utrel si tvár, povzdychol a postavil sa. Krídla mal ešte slabé. Pozrel sa na ňu a povedal. "Toto všetko pre mňa. Ja sem nepatrím. Musím odísť a asi sa už nevrátim. Odpusť, že som ťa tak vystrašil" - Smutne sklonil hlavu, povedal jej posledné zbohom. Rozbehol sa, poriadne vyskočil a vzlietol. "Prosím ťa nechoď!! Chcem ťa viac spoznať, prosím." Vzlietol. Letel okolo fontány. Začul jej prosbu, zostal letieť na mieste a povedal: "Potreboval som, aby si pochopila moju minulosť, aby si zvládla moju budúcnosť. Žial nevyšlo to. Nedala si tomu šancu a hňeď si to vzdala. Je mi to ľúto. Prosím, zabudni na mňa." - Otočil sa, zrýchlil a vpálil to rovno do trhliny. Trhlina sa zavrela, vietor ustal. Ludia ako zhyponotizovaní, pozerali na oblohu. Nechápali ničomu. Kľakla na zem, zem plnú jej sĺz a zkríkla "Ľúbim ťa, vráť sa, prosím!!"

Už nikdy viac!!!

2008-04-01T16:43:00.006+02:00

V krásny slnečný deň sa všetko zrútilo. Zrútil sa mu celý svet, o ktorý bojoval nekonečne dlho. Všetko bolo preč. Všetko bolo také, aké bolo pred tým. Prvýkrát pocítil, čo je to šťastie. No jeho prekliatie mu dlho šťastným byť nedovolilo. Teraz žije zase v tme, v samote a večnej bolesti. Môže si za to všetko sám. Nepatrí sem a on to vie. Pre neho na tomto svete nie je miesto. Mal by sa pobrať, no nechce. Mal by ostať, no nechce. Ocitol sa v priepasti. Dlho nevedel, kam ďalej. No rozhodol sa. Života si už prežil dosť. Ani sa nerozlúčil, ani nedal vedieť. Zmizol a už sa nevrátil. Či prežil, alebo nie, je len vo hviezdach...

Boj s ničím

2008-03-03T23:05:00.005+01:00

Tisíce rokov bola jeho duša väznená v tme, prázdnote. Bol prekliaty a sám. Prestal veriť v šťastie, nádej. Žil schúlený v rohu so slzami v očiach, v ukrutných bolestiach. Už neveril v zázraky, neveril ničomu. Ani sám sebe. No v jednu noc sa niečo stalo. Ako sedel schúlený, akoby bez vedomia pozerajúc do jedného bodu, začul hlas. Hlas bol veľmi slabý, no jasný a zrozumiteľný. Netušil odkiaľ pochádzal, bol ale veľmi krásny a vábivý. Postavil sa, obzeral sa do všetkých strán, no nevedel prísť na to, odkiaľ prichádza. Miestami mal dojem, že prichádza zovšadiaľ. Kričal do všetkých strán: "Kto si? Kde si? Ukáž sa!" Oslepilo ho malé, ale veľmi jasné svetlo. Bolo také silné, že po večnom čase v tme mal dojem, že mu oči vybuchnú. Zatvoril ich a pomaly otváral, kým si nezvykol. Hlas už nešiel zo všetkých strán, už videl od koho pochádza. V jasnom svetle sa zjavila silueta ženy. No nevidel, kto to je, bol stále oslepený. Podala mu ruku, sľubovala mu krásny život, život bez kliatby, život plný šťastia. Váhal. Myslel si, že je to sen, ako všetky ostatné, ktoré mával. No každý jeho sen skončil rovnako, zobúdzal sa z nich úplne spotený, vystrašený a sklamaný. Vtedy ho pobozkala. Cítil, ako mu bilo srdce, ako zrýchlovalo a bilo silno a silno, kým si neuvedomil, že to nebol sen, bola to realita. Zaľúbil sa, prvýkrát v živote. Podal ruku a šiel s ňou. Vkročili do svetla, zjavili sa uprostred lesa, modrá obloha, krásna príroda. Padol na kolená. Prvý krát videl svet. Prvýkrat sa cítil šťastný. Bola ako anjel, nadherná, milá a večne usmiata. Prežívali spolu krásne chvíle, krásne dni. Kým jej nepovedal: "Ľúbim ťa". Bola ticho, mlčala, ale odmenila ho krásnym bozkom. Pocítil bolesť, pálčivú a bodavú. Cítil sa sám, aj keď bola s ním. V tom si uvedomil, že medzi nimi je ešte niekto, alebo niečo, čo tam nemá byť. Vtedy urobil chybu. Pozrel sa za seba. Začal sa triasť, začal panikáriť. Ocitol sa síce vo svete plnom šťastia, no z priepasti si niečo zobral so sebou. Bol to jeho tieň. Hýbal sa inak ako on. Pohltil ho strach a veľká bolesť. V tom začul hlas. Konečne. Bol to jej hlas, hlas plný lásky, zahnal tieň do úzadia. Stále tam bol a stále ho pokúšal. Naučil sa s ním žiť. Tieň sa ale začal zjavovať, ked nebola s ním. Tieň vedel, že ked je sám, je bezbranný a využil toho. Pohltil ho celého. Svetlo zmizlo, ona zmizla. Ostala len tma a prázdnota. Jeho obavy a nočné mory sa naplnili, vrátil sa tam, kde nikdy nechcel. Podlomili sa mu kolená. Zacítil chladnú zem. Viečka boli čoraz tažšie a ťažšie. Kliatba pominula, šťastie pominulo, tieň sa navždy stratil. Tak ako aj jeho život...

O Tučniakovi

2008-01-24T09:33:00.000+01:00

Tučniačik sa na nás díva,
s GNU/GPL si len tak kýva.
MS v tme a strachu sa potí,
ze linux ho z pozície sotí.

LOL?Kde sú XP, kde je VISTA?
Zbavil sa ich posledný Pišta.
MS s malým podielom na trhu plače,
Ved počkaj, linux si to odskáče!

Deň D

2008-01-13T21:55:00.000+01:00

Objavil sa v lese. Nevedel kto je, nevedel skadiaľ prišiel. Nevedel ani kde býva, dokonca ani netušil, ako sa tam dostal. Cítil len, ako ho niečo ťahalo vpred. Nebránil sa, utekal. Pripadal si, akoby bol priviazaný o lano, hodený do neznáma a niekto ho ťahal naspäť. Boli to už 4 hodiny, čo utekal. Vôbec si ale neuvedomil, že necíti únavu. Dostal sa do mesta, ktoré ako jediné bolo zaliate slnečnými lúčmi. Všetko navôkol bolo zahalené tieňom z temných čiernych, hrôzu naháňajúcich oblakov. Mal pocit, že ľudí, ktorých videl na námestí, pozná. Nevedel si ale spomenúť, skadiaľ.
Už neutekal, pozoroval ľudí a snažil sa spomenúť. Stále ho niečo ťahalo a nútilo, aby bežal, no on už nechcel. Spoznal ľudí. Jeho celá rodina, jeho kamaráti a priateľka. Videl ju, slzy na prahu. Utekal za ňou, aby ju pozdravil a spýtal sa, prečo všetci sú pohromade. Myslel si, že sa diala nejaká rodinná akcia. Prišiel k nej. Videl ten potok ligotavých sĺz, stekajúcich po lícach. Spýtal sa jej : „Čo sa deje, prečo plačeš?“ Nereagovala, ani sa neobzrela. Pomyslel si, že je asi na neho nahnevaná, netušil prečo. Sedela tam osamotená. Nik z nich ju nepoznal, nevidel. Celá rodina a kamaráti, stojac pri strede námestia, ignorovali ho tiež. Bolo mu smutno, asi nahneval všetkých okolo. Pocítil, že už tam nepatrí, nesmie tam byť. Tak šiel ďalej. Nevedel , kam ide, no cítil, že už nie je ďaleko. Niečo mu hovorilo, že má vojsť do obytného domu, ktorý je oproti, tak vstúpil. Vedel už, že tam býva. Vedel, že býva na druhom poschodí. No cesta hore sa mu zdala nekonečná. Prišiel k svojím dverám, boli otvorené. Nechápal, však sa pozná, zamkýna. Vošiel dnu, nikto v byte, no bolo mu jasné, že býva sám, tak sa nečudoval. Bolo mu ale divné, prečo stále počuje kvapkať vodu z kohútika. Prvé, čo ho napadlo, bolo kuknúť sa do kúpelne. Vošiel dnu, padol na zem. Tým, čo videl, všetko pochopil. Vaňa plná vody, pozeral sa na seba, ako sedí pri vani s rukami v nej. Vaňa plná krvi. Vtedy pochopil, prečo boli všetci na námestí, prečo sa tak k nemu správali. Nevideli ho, nenávideli. Ešte žil. Vedel ale, že keď vstúpi do svojho tela, bude to mať ešte horšie, ako pred tým. Tak odišiel, viac sa nevrátil..

Milosrdné obrazy

2007-12-14T00:53:00.000+01:00

Smútok ho zavalil. Špatné okamžiky pred ním pobehovali ako vzdialené malé divoké obrazy, vysmievajúce sa mu priamo do očí, chceli v ňom vyvolať bolesť. On len stál a pozeral sa. Pozeral sa na ne, nič mu to však nehovorilo. Nespomínal si. Myslel si, že nepatria jemu, že sa hrabal niekomu v mysli. No obrazy sa približovali, bolo počuť už ich výsmech, znejúci ako hlas samotného diabla. S približujúcimi sa obrazmi pocítil tú bolesť. Bolo to ako bodnutie, ako milióny bodnutí nožom do všetkých častí tela. Nevládal stáť. So silným prúdom slaných sĺz padol na kolená. Zatváral oči, dostával sa do obrazov. Zjavoval sa jeden smutný okamih za druhým, počutelný, ako silné údery do hrude, do utrápeného srdca. Srdce pod návalom bolesti pukalo čoraz viac, roztrešťovalo sa na tisícky malých úlomkov, ostrých ako britva, zarezávajúcich sa do mäkkého tkaniva čoraz hlbšie a hlbšie. Nevládal kľačať, kričal od bolesti. No nik ho nepočul, nik mu nemohol pomôcť. Úplne oslabený dotýkal sa trasúcimi rukami zeme, ktorá jediná mu bola oporou. Ale ani zem ho nechcela, bola studená ako ľad a svoju nevôľu mať ho na sebe, dávala silne najavo. Jemu to už bolo jedno. Bolesť, ktorú cítil prevyšovala bolesť, spôsobenú hnevom zeme. Videl obrazy, ktoré nechcel. Jeho jedinou túžbou bolo zabudnúť. Padal na zem, je už blízko. Mal ale pocit, že spadol do bezodnej priepaste. Pretože necítil pád z malej výšky, necítil dna na ktoré už padol. Ležal na zemi, zamrznuté padajúce slzy sa rozbíjali o neprajnú zem. Ešte vnímal. Obrazy videl stále jasne, no svet okolo mu bol už neznámy, rozmazaný. S obrovskou bolesťou opúšťal telo, spomienky ho stále prenasledovali. Nechceli prestať. Chceli ho trýzniť do poslednej chvíle. Nemali zľutovania. Zatváral oči, obrazy už vnímal ako ďaleké ozveny. Nabral poslednej sily, aby zlomil ľad na zamrznutej tvári a jemne sa usmial. Pomyslel si: "Sú preč" . Oči mal zatvorené, už ich nikdy neotvorí, už nikdy nebude vidieť obrazy, no nebude vidieť ani to, čo bolo celý čas za nimi..

Apokalypsa

2007-12-13T22:50:00.000+01:00

Posledná lampa na ulici vyhasla. Prasknutie žiarovky bolo počut široko ďaleko. Posledný vták dopadol mŕtvy na zem. Letel len pár metrov. Posledný tlkot srda, posledný vyhasnutý život. Všade ticho a tma, bezvetrie. Oblaky nikde, hviezdy sa vytratili. Na zemi miliardy vyhasnutých životov. Na niektorych nebolo badať ani prekvapenie z rýchlej smrti. Strom po strome sa začal rúcať na zem. Hlina ich už nebola schopná udržať v stoji. Listy v momente vyschli. Planéta umiera. Okrem mŕtveho ticha prichádza aj nesmierny chlad. Nie je tu nič, ostala len velká pustatina. Kvantum vzlykajúcich duší stúpa do výšin. Nariekajú za životom, ktorý im za nič nestál. Nariekajú za životom, o ktorý museli bojovať, aby sa zdal pekný. O život, v ktorom sa len trápili. Hynúca planéta ich volá naspäť, no duše lahké ako gram stúpajú a stúpajú, za nimi ostáva len dážď zo sĺz meniacich sa na ostré granule krúpov, ktore pri dopade rozbíjajú všetko, do čoho narazia. Duša po duši sa stráca a vytvára na čiernej oblohe nádherný trblietajúci sa obraz vypadajúci ako polárna žiara. Bol to ale obraz, ktorý si už nikto nepozrie. Je to posledné zbohom všetkému, čo ostalo...

Démon

2007-11-24T17:23:00.000+01:00

V lese úplné ticho. Nefúka vietor, nešuští lístie. Žiadne známky života. Pozerám, že ani mesiac nie je na oblohe, je úplná tma. Keby ma nezačali oči štípať, myslel by som si, že sú zatvorené. Asi som sa stratil. Neviem nájsť cestu. Blúdim, v úplnej tme sa snažím zachytiť hocičoho, aby som nenarazil alebo nespadol. No každým krokom, akoby som sa strácal viac a viac. Neviem kam mám ísť. Narazil som do veľmi širokého stromu. Sadol som si a oprel sa. Rozmýšlam, ako som sa tam dostal. Vôbec nič si nepamatám. Hlavou mi začalo prúdiť veľa myšlienok. Viečka boli tažšie a ťažšie. Zaspal som s myšlienkou, že keď sa prebudím, bude už deň a ja nájdem tú správnu cestu. Ubehlo pár hodín a ja som sa zobudil. Oči som mal stále zatvorené, rozmýšľal som nad tým, že prečo sa mi nič nesnívalo. Tú istú tmu v ktorej som zaspal, som mal aj vo sne. Jednoducho nič. Otvoril som oči. Zvláštne, asi som nespal dlho. Tma ako predtým. Tak čakám, hodinu, dve hodiny...5 hodín, no v lese stále tma. Čo sa deje? som niekde zatvorený? Zatmenie? Zneistel som, dostal som strach. Zachvátila ma panika. Bol som hladný aj smädný, no nikde nič, len tma. Začul som nejaké zvuky. Počul som ich zo vsetkých strán. Akoby sa do lesa vrátil vietor. No ten vietor mal nohy. Bolo to akokeby niekto okolo mna utekal. no nebol ani blízko ani ďaleko, Nebol ani nadomnou. Dostal som obrovský strach, začal som utekať. Strom nestrom, padal som, bili ma skoro všetky konáre, okolo ktorých som prešiel. Na tvári som zacítil horúcu krv, bola moja. Bolo mi to jedno, chcel som sa dostať preč. No nech som bežal kamkoľvek. zvuky ma stále prenasledovali. Zastavil som. Pozeral som sa stále okolo, no tma bola taká temná, že by pohltila aj to najmenšie svetlo. Pod nohami som prestal cítiť zem. Niečo ma zdvihlo do vzduchu. Svalstvo sa úplne uvoľnilo, nemohol som zdvihnúť ruky, ani hýbať nohami. Akoby mali nekonečnú váhu, no neťahalo ich to dole. Snívam? Alebo je to realita? Zvuky sa začali ku mne približovať. Ucítil som hroznú bolesť. Bola taká neznesitelná a obrovská, že som nedokázal ani vykríknuť. Niekto, alebo niečo ma zťahovalo z kože. Po dlhých mukách bolesť ustála. Teraz necítim vôbec nič. Som mŕtvy? Určite nie. Však vnímam, cítim. Padol som na zem, lístie sa mi prilepilo o mäso, ktoré prišlo o kožu. Bolesť som ale necítil. Predomnou sa zjavilo dosť silné svetlo a v ňom obrys niečoho, čo som nevedel identifikovať. Približovalo sa to ku mne. Po tom čo som zažil, obával som sa toho najhoršieho. Keď sa to dostalo ku mne, neveriacky som sa pozeral na to, čo som videl. Začal som sa triasť, zmocnila sa ma panika. Bol to démon, ktorý v ruke držal moju kožu. Vyzerala ako kostým. Démon chytil kožu do oboch rúk a obliekol sa do nej. V duchu som sa modlil, aby to bol len sen. No bohužial nebol. postavil som sa. Celý som sa triasol. Pozeral som sa na seba. Démon vyzeral presne ako ja. Čo chce? Aké ma plány? Načo potrebuje moju podobu? Pozerám sa mu do očí, su čierne, temné. Cítim únavu, veľkú unavu. Začul som pád, no ja som stále stál. Otočil som sa a s hrôzou som sa pozeral na skrvavené telo, polepené lístim. Stál som ako duch, bol som duch. Potom som to pochopil. Démon je slobodný a ja ako nový démon musím počkať na ďalšiu obeť...

Dážď

2007-11-23T00:41:00.000+01:00

Je čierna farba čierna? je biela farba biela? Je to ako jing a jang. Neviem, kam patrím. Či k tej bielej polovičke, alebo k tej čiernej. Moja biela duša akokeby bola zahalená v čiernej záclone, deke. Chcela by sa dostať na povrch, no čierna farba ju pohltí. Som ako väzeň odsúdený za niečo, čo neurobil. Tak tak,..pykám, lebo som nič neurobil. Čakám, ja len čakám. To je chyba. Mal by som sa pohnúť ďalej, no niečo ma drží, ako obeť obutú v betónových topánkach. Sice betón už bol rozdrtený prílivom a odlivom, no telo je už mŕtve. Čo poháňa moje čierne myšlienky, čo zakrýva moj žiariaci biely optimizmus, ktorý zo mna sršal kedysi? Prečo to nemožem len tak zahodiť za hlavu? Je už neskoro? Pohltilo ma to? hm... Mám asi priveľa otázok, na ktoré sa tažko odpovedá a neviem si s nimi rady. Možno práve tieto otázky ma najviac ubíjajú. Alebo fakt, že tie otázky odzrkadlujú moju realitu. Kde najdem odpovede? Asi to všetko hodím za hlavu, ale moj optimizmus mi to nevráti. Moje myšlienky už ani optimistické nemôžu byť. Ani sa nečudujem, po toľkých neúspechoch v tak krátkom čase. Zrieknuť sa osoby, ktorú mám rád, bolo veľmi tažké. Takisto tažké, ako teraz na ňu nemyslieť. Klamať priateľom, že mi je fajn, to je lahké,..no o to tažšie bude im povedať pravdu, že mi fajn nie je. Možno to už ani nebude potrebné. Nikto nevie, kedy mi preskočí. Nerozumiem. Však kedysi som sa považoval za silného človeka, ktorému je všetko jedno, ktorý sa zhlboka nadýchne a ide ďalej. Ale asi to nestačilo. Nadýchol som sa čerstvého vánku s pocitom, že je to preč. Ale ja som len problémy odložil. Snažil sa na ne nemyslieť. Teraz, po toľkých rokoch ticha sa to vrátilo. Všetko na mňa dopadá ako meteorický dažď. A ja neviem, kde prv skočiť. Toto obdobie je pre mňa najtažším, hádam sa z neho nejak vykrútim...

Sloboda

2007-11-18T21:07:00.000+01:00

Sedím za PC, mám trochu vypité vďaka susedovi, ktorý nalieval. Sranda, že človek začne uvažovať nad svojím životom v takomto hlavotočivom stave :). Sedím za PC a počúvam nadhernú hudbu. Teda aspoň pre mňa nádhernú...Vocal Trance.. a rozmýšlam, či môj život má zmysel. Ja viem, že nemá. Som večný smoliar, ktorému nie je dopriané jediné šťastie. Čím to je, že pocit zdanlivého šťastia mám len v takomto stave. Hádam sa zo mňa nestane alkoholik, ktorý pije len preto, aby bol šťastný. Verím že nie. Pijem a predstavujem si, že som s kamarátmi, ktorých som nevidel večnosť. Teraz keď som slobodný, neviem čo skôr. Mám sto chutí ísť späť do BA ísť za nimi a stretnúť sa. No sloboda nie je takou, akú by som chcel. Stále ma zviera finančná strata. ale zatial mi je jedno, lebo prostriedkov mám dosť, preto ma to tak láka. Môj život visí na vlásku. Teraz mi stačí malý neúspech a už nie som medzi živými, alebo lepšie povedané..normálnymi. Aj keď si myslím, že normálny nie som už teraz. Ale ja stále verím, že sa niečo zmení. Že nastane zlom, keď konečne pocítim pocit skutočného šťastia. No viem, že musím pre to niečo urobiť. Stále ale neviem čo. Mám sa tváriť, že som niekto iný? to dlho nevydržím. Mám skúsiť niečo nové? To som už spravil. Dal som výpoveď a chystám sa na náročný študentský polrok. Nevadí. Mám sa zabiť? hm... zvláštne nad tým uvažovať, keď to nechcem urobiť,...ale niekedy to človek musí spraviť. Je to ako s velerybami. Stále nechápem, prečo to robia, však majú toľko slobody a bezstarostný, stravu hladajúci život. Mám stále bojovať o ten holý nezáživný život? To stále robím, no lepí sa na mňa smoly, ako voda na rybu. Nemám už chuť, no istí ludia ma tu držia, niekedy ich nenávidím za to, že ma nepustia na breh udusiť sa vzduchom. Snažia sa mi pomôcť. Ale niekedy ich pomoc nechcem a chcem byť sám, no zároveň v kútiku duše ich prosím o pomoc. Sú ale príliž daľeko. Asi ma nezachránia. Nesmiem byť sám v tomto období, lebo to špatne dopadne...

Zlomený

2007-10-20T21:24:00.000+02:00

Padli tažké slová, po ktorých ostal v okolí neznesitelný chlad. Oči videli to, čo vidieť nemali. Stalo sa niečo, čo sa už nedá vrátiť späť. Slová a obrazy sa zahryzli do mysle ako nenažrané pyrane do sladkého ľudského mäsa. Zkamenel som, nevnímal som okolie. Bola tam len ona a ja. Ona chladná ako hlboké dno oceánu a ja ako malý chlapec zchúlený v rohu tmavej miestnosti. Je to neznesiteľné. Chcem odpovedať na tie slová, ale nemôžem. Kvapky začinajúceho dažďa prebudili moje nohy, ktoré sa rozhodli utekat. Ale čas akoby sa okolo mňa zastavil a ja chodím pomalšie ako slimák. Vysoká vlna oceánu sa valí za mnou, chce ma zastaviť, chce ma utopiť. Podarilo sa. Vlna vody temnejšiej ako samé peklo pohltila celé moje telo. Dostala sa do pľúc, znemožnovala mi dýchať. Chcel som rýchlo preč. V momente ma napadla odpoveď na jej slová. Je to jednoduché "Zbohom". Slová a obrazy, zaryté v mojej mysli, nechcú zmiznúť, aj keď ona je navždy preč...moja nádej.

Bezvládny

2007-09-29T15:13:00.000+02:00

Ticho, nič, len veľké ticho. Ležím na posteli a nepočujem absolútne nič. Pozerám sa na strop a je mi divné, že sa mi vôbec nevysušujú oči a vôbec nežmurkám. A ešte divnejšie je, že viem, že mi je zima, ale nič necítim. Ako tak pozerám na strop, rozmýšľam, čo sa so mnou deje. Pred očami sa mi zjavujú záblesky minulosti. Zvláštne okamihy, keď som sa cítil najviac sám. Keď som nemal nikoho, kto by ma presvedčil o opaku. Presne tak sa cítim aj teraz. Vidím pred sebou malý kopec a predo mnou cesta, ktorá vedie do žiaru n/H. a ďalej rieka. Po chvíľke si uvedomím, že sedím v poľovníckej pozorovateľni. Tam som vždy chodieval vyčistiť svoje myšlienky, keď mi bolo smutno. Záblesk. Teraz sa nachádzam na šibeničnom vrchu, sedím pri kríži a pozerám sa na rieku. Záblesk. Zrazu sa nachádzam v nejakom bare s priateľmi a zabávam sa. Povedal som si konečne som sa dostal niekde kde mi je dobre. No hneď potom som sa zjavil niekde, kde som ešte v živote nebol. Bola tam tma, zima. V pozadí som počul kostolné zvony a nado mnou nejaké hlasy a náreky. Z toho mumlania som rozumel jediné slovo. AMEN. A vtedy som si uvedomil, kde sa nachádzam a že musím hneď vypadnúť. Bol som v truhle a počúval som vlastný pohreb. Chcel som búchať, kopať, ale nemohol som. Bol som ako z dreva. Chcel som plakať, chcel som čo i len ústa otvoriť, no nedokázal som to. Z krku nevyšiel ani hlások. Chcel som, hrozne som túžil odtiaľ vypadnúť. Záblesk.. nachádzam sa opäť v izbe. No stále pozerám na strop a nič sa okolo mňa nedeje. No zrazu som si uvedomil, že už sa môžem hýbať. Super!! Sadol som si na posteľ a pozeral som na PC. Divne však hudba hrá a repráky sú zapnuté, no ja nič nepočujem. Postavím sa, že sa na to idem kuknúť. No všetko bolo OK. Kašlem na to idem si ľahnúť. Otočil som sa so stoličkou a pozerám, neveriacky pozerám. Nemôžem uveriť vlastným očiam, na čo sa pozerám. Pozerám sa na svoje zmodralé telo, ležiace na posteli, pozerajúce sa na strop. Všetkému som pochopil. Ale kedy? ako? prečo? Nepoznal som odpovede, no vedel som, že som mŕtvy. Pozerám sa na svoje telo, a zdá sa mi že čas sa zastavil. Vidím, ako lúče pomaly dopadajú na predmety. Z kuchyne sa začal rozširovať zvláštny tieň. Niečo černejšie som ešte nevidel. Blížilo sa to do izby, blížilo sa to ku mne. Nevedel som čo to je, chcel som ujsť, no zase som sa nemohol hýbať. Tieň mi pohltil nohy, celé telo. To jediné čo som vedel, som zrazu zabudol. Už som ani necítil, ani nedýchal. Je koniec.
Zrazu so mnou tak trhlo až som spadol z postele. Bol som úplne zaliaty potom, bola mi strašná zima. Počujem ako vonku šľahá silný vietor. Bol to len zlý sen. No ten sen bol tak živý, že som z neho dostal strach. Čo ak je to predzvesť niečoho, čo sa blíži?...

Práca Sux

2007-09-22T08:19:00.000+02:00

Je nedeľa večer a ja rozmýšľam, ako sa vyhnúť práci. Komu by sa už len chcelo. A ešte k tomu ísť do BA. Kvôli ľuďom vo firme sa vo mne vyvinula taká predstava, že v BA sú len arogantne svine, s ktorými nie je poriadne ani do reči. Viem, že tento názor som už čiastočne zmenil, keď som spoznal pár dobrých ľudí mimo firmu. Ale stále cítim k BA maximálny odpor. Možno sú to podmienky, v akých tam žijem. O svojich finančných ťažkostiach radšej ani hovoriť nebudem, keďže mi výplata niekedy mešká aj 20 dní. Ja už len čakám, keď sa mi vyskytne možnosť v BB kraji a neváham z firmy odísť. Už som mal veľa šancí vypadnúť okamžite(15 dňová lehota omeškania platu), no nikdy sa mi nevyskytla príležitosť nájsť si prácu v okolí. Ako vždy, v nedeľu idem spať mimoriadne neskoro, o druhej ráno. Dosť blbé, keď mam nastavený budík na 4 :D. Úplne zničený vstávam z postele a pripravím sa. Však v autobuse si aj tak pospím. No ale to mi nikdy nevyjde a taký nevyspatý letím do práce. Však a čo, dám si pár káv a budem v pohode. Zašijem sa do kolegovej kancle(parádna flákareň :D). Nikto tam nechodí, iba občas kolegovia kuknúť. Tak si tam surfujem, mám všetko na háku. Do výkazu si napíšem "bez úkolu" však to nie je môj problém, keď nemám čo robiť. Takto sa to vlečie do stredy, keď zrazu príde za mnou nadriadený a dá mi nejakú úlohu. Keď odišiel z kancle, povedal som si:"Mám nejakú motiváciu to spraviť?? NIE!!! nech mi najprv zaplatia tu nemalú sumu, ktorú mi dĺžia. Potom sa budem správať inak. Tak som občas s kolegami simuloval, že pracujeme na tej úlohe. No za celé dva dni som nespravil skoro nič. Len sme vymysleli základ a mali sme na háku. ráno mi prišla výplatná páska. Nielen mne vrela krv v žilách. Nebol som síce na tom najhoršie(kolega tam mal o 15000 menej), ale povedal som si, že to bola už posledná kvapka. Náhodou prišiel nadriadený, ukázal som mu pásku a povedal, že ak sa to nevyrieši, pondelok podávam výpoveď. Čumel na to nejakú minútu a potom odišiel. Vtedy som hneď vedel, že tú výpoveď podám. Dostal som ešte väčšiu nechuť do práce. Tak som len čakal a rátal minúty do konca. Pri odchode ma zastavil nadriadený a spýtal sa ma, že či som vyriešil tú úlohu. Úplne flegmaticky som mu povedal, že dačo mám. Keď mi ukázal nejaké blbosti týkajúce sa projektu, som zistil, že to nemám doriešené :D. Nejak ma to netrápilo. Sľúbil som, že to stihnem dokončiť pondelok ráno do 10:00. Ale tento sľub má u mňa takú váhu ako tie ich o vyplatení. Takže nech sa nečudujú, že firma ide dolu vodou a blíži sa ku krachu, keď okrádajú zamestnancov a šetria na nich všade, kde sa len dá. Len tak pre info, vo firme je taká fluktuácia ľudí, akú ste ešte nikdy nevideli. Ja som už vo firme pekelného pol druha roka. Za ten čas vidím pred sebou úplne nový kolektív. Z pôvodnej zostavy sme ostali len štyria. Šéfa to ani nehnevá, zrejme mu vyhovuje, keď na jednom dôležitom a veľkom projekte sa vystrieda 20 ľudí a behom 3 mesiacov odíde 10 ľudí a 5 nastúpi(už aj tých 5 chce odísť :D ). Ostal som už len ja vo firme, kto ma skúsenosti s tým projektom. Keď aj ja odídem, veľa stratia. Ich problém, lebo projekt sa bude ešte opakovať aspoň 5x. Vypadá to tak že sa mi ešte nepodarí podať budúci týždeň výpoveď, ale zistil som, že vďaka tomu, že mi už peknú dobu dĺžia nemalé peniaze, môžem s okamžitou platnosťou odísť. To je dobre, pretože len dúfam, že si nejakú prácu zoženiem.

Strecha

2007-09-14T11:30:00.000+02:00

Je Krásny sobotný slnečný deň. Prechádzam sa po meste a pozorujem ľudí navôkol. Akí sú šťastní, smejú sa. Sadnem si na terase jedného podniku, ktorý je na námestí, lebo som smädný ako kôň. Dám si len kofolu, lebo v tejto horúčave by ma pivo dorazilo. Pozriem sa okolo seba a začnem ľutovať, že som si tam sadol. Všetky stoly obsadené. Za každým sedel nejaký párik a bozkával sa. Ďakujem, toto ja nechcem vidieť. No ale zrazu som si všimol, že oproti mne niekto sedí sám. Pozerá sa do blba, slzy ma na krajíčku. Nad čím asi tak rozmýšľa? Čo sa mu stalo? Uprene pozerá na jedno miesto, a občas ho ztrasie. S veľkou hrôzou som zistil, že tá osoba, na ktorú sa práve pozerám, som ja. Ešte mi kofolu barmanka nedoniesla, no nechal som peniaze na stole a vytratil som sa. Ako tak behám po meste, rozmýšľam. Čo robím špatne, akú chybu stále opakujem, keď vždy ostanem sám? Veď ak by som sa mal na seba pozrieť pred 6 rokmi, tak by som sa nespoznal. Som úplne iný, ale niečo z tej temnej minulosti vo mne ostalo. Čo to ale môže byť? Stále na to neviem prísť. Nevedia mi to povedať ani priatelia, dokonca ani rodina, ktorá ma pozná snáď najlepšie. Ostávam v hlbokej depresii, o ktorej som si myslel, že je už dávno preč. Minulosť ma začína ovládať.
Je noc. Neviem ako, ale dostal som sa na strechu 10-poschodovej budovy. Stojím na kraji strechy a pozerám sa dolu. Aké by to bolo jednoduché skočiť a zahodiť všetky moje starosti. Už keď som sa dostal až sem, začal som tuho uvažovať, že či neskočím. Zrazu vidím malý záblesk, zrejme nejaké auto bliklo diaľkovými svetlami. No ale keď sa tak pozerám do prázdna, vidím, ako na streche blízkej budovy stojí malý chlapec a pozerá sa na zem. sadol som si a pozoroval som okolie. Dosť ma vyplašil výkrik ktorý som práve počul. Pozrel som hore a chlapec tam už nebol. Pozrel som dole a videl som matne mŕtve telo na zemi a šokovaný dav. Všetci ktorý tam boli plakali, nariekali, doslova kričali. Bola to jeho rodina a priatelia. Uvedomil som si, že to isté som chcel spraviť pred hodinou ja. Bolo by to sebecké. Rozhodol som sa, že ostanem a budem naďaľej hľadať ten temný bod vo mne, ktorý mi ničí život a zabojujem, zmením sa. Aspoň sa o to pokúsim.

Tma

2007-09-14T08:59:00.000+02:00

Padám, ..padám do priepasti,

z ktorej niet úniku.
Bolesť, ktorú cítim, je neznesiteľná.
Som zlomený, no neviem z čoho.
Cítim, ako chladný tieň smútku,
smútku z celého života,
ma chytil a ťahá ma na stále vačšie dno.
Lenže žiadne dno nie je.
Je tam bolesť,
bolesť a tma taká veľká,
že pred ňou aj noc uteká.
Chcem,nechcem,..nemôžem..
nedá sa, zašlo to ďaleko.
Niet cesty späť.
Bojím sa, no neviem čoho.
chcem to ukončiť, no zároveň chcem žiť.
Ale takýto život nie je život..

Budúcnosť ??

2007-09-10T23:17:00.000+02:00

Kam tento svet speje?
Nad touto otázkou rozmýšľam už veľmi dlho. Keď tak pozerám správy a len vidím: 50% grécka zhorelo, Mexikom sa prehnalo tornádo, tretí stupeň pohotovosti-hrozia záplavy, útok na WTC, vojna v Iraku, globálne otepľovanie a mnoho iných. Kedy si uvedomíme čo robíme? Alebo lepšie sa spýtam, lebo mnoho malovýznamných ľudí si je toho vedomých...Kedy začneme konať? Kedy sa aspoň pokúsime niečo zmeniť? Ale nie jedinci, VŠETCI ! Keď už bude neskoro? Niekedy mám pocit, že tento svet nečaká nič iné len pomalá a bolestivá smrť. Neviem si predstaviť, ako by vyzeral svet o 50 rokov. Sú dve možnosti...buď za ten čas sme dostali rozum a žijeme spôsobom, ktorý sme videli ako utópiu vo filmoch, alebo sa zo Zeme stala z polovice pustatina a z polovice oceán, spôsobená globálnym otepľovaním. My prostí ľudia si tieto problémy uvedomujeme. Ale problémom je, že pre to neurobíme nič. Sú už nejaké opatrenia, ktoré si pomaly zavádzame do života a ktoré sú ekologicky prospešné(triedenie odpadu, alternatívne zdroje energie, recyklácia,...etc). Ale ideme veľmi pomalým tempom. Hlavným problémom tejto doby je túžba po moci a po peniazoch. A práve kôli nim sa človek správa tak, ako sa správa. Nejde mu o to, že to, čo robí, škodí planéte, ale o to, ako sa na tom nabalí. Preto mam na budúcnosť skeptický pohľad. Neviem či vôbec nejaká bude.