Ničiteľ

Sedel na okne a hľadel do neznáma, nepozeral ani blízko ani ďaleko. Jeho nemý pohľad pripomínal mŕtvolu, jeho takmer mŕtvu dušu. Bolo už neskoro všetko vrátiť späť. Presedel tam celé tri dni, bez jedla, bez vody. Bolo mu všetko jedno, no zároveň ho aj všetko trápilo. Bol rozpoltený na dve časti, každá cítila niečo iné. Horšie na tom bolo ale jeho srdce, roztrieštené na milión kúskov. cítil chlad, ktorý vychádzal z jeho pľúc. Začínal veriť, že je to dych chladnej duše, ktorú nechal zamrznúť, utrápiť sa, ktorá sa snaží vyprostiť z tela von. Nemohol už doma vydržat, zobral kľúče, šiel sa prejsť. Jeho kroky boli tažké, pomalé a chaotické. Nevedel, kam mal íst, čo mal robiť, blúdil v tmavých uličkách. Všade bolo ticho, tma, dokonca ani svetlá nesvietili. Vietor fúkal, obíjal stromy jeho jemnou silou. V duchu jesene, oberal stromy o poslednú krásu, ktorá im ostala. Každým dňom ostávali prázdnejšie, tak, ako sa cítil aj on. Len nevedel, kto bol pre neho ten vietor, kto mu zobral všetkú radosť, šťastie a smiech. Jeho prechádzka bola nekonečne dlhá, priviedla ho až do lesa. Prechádzal sa po lúke, neuvedomujúc, čo sa okolo neho deje. Za sebou zanechával len skazu. Čoho sa dotkol, bolo mŕtve, všetko, čo sa hýbalo spadlo bezvládne na zem. On to ale nevidel. Bola veľká tma. aj mesiac bol schovaný za oblakmi, nechcel vidieť tu hrôzu, čo sa pod ním diala. Lúka ostala čierna, zhnitá, bez života. Sadol si k prvému stromu, ktorý uvidel. Oprel sa. V tom to zacítil. Cítil, ako strom začal praskať, schnúť. Umieral. V tom všetko uvidel. Videl tu čiernotu, ktorá pred tým vypadala ako lúka. Ťarcha stromu bola priveľká, začal sa rúcať, tak, ako všetky okolo neho. Utekal, no nevedel, kam mal íst. Nechcel toho ešte viacej zničiť. Ostal v strede niečoho, čo kedysi bola lúka, čo kedysi voňalo kvetmi a nie hnilobou. Sadol a so zdesením vnímal svet okolo seba. V tom ho to napadlo. Nevidel iné východisko. Musel to spraviť. Musel to zastaviť. Mesiac vykukol spoza mrakov. Krvácal, všetko zalialo jemné červené svetlo. Pohľad bol desivý. Pozrel na svoju ruku. Už vedel, čo má spraviť. Dotkol sa tváre, nechal tu nákazu prejsť sebou samým. Jeho tvár začala černieť, potom krk, hruď, všetko. Pomaly bezvládne lahýnal na zem. V tom zacítil v očiach ostré svetlo, ktoré mierilo priamo na neho. Bolo neznesitelne ostré a chladné. Začul hlasy. Netušil kde je, kde sa dostal. Veď bol na lúke. Pamätal si len tú bolesť po dotyku. Bol v nemocnici, podviživený, vyčerpaný. Neuvedomil si, že nejedol už tyžden. Našli ho na lúke v lese. Nikto ale nevedel, prečo ho našli v strede veľkeho kruhu vyschnutej trávy a zhnitých kvetov..

Ži!

Svetlo je vždy tam, kam ho pustíš. Pusti ho do svojej duše, presvieti ti to myseľ. Myseľ sa otvorí, bude jasnejšia, čistejšia ako nikdy predtým. Sadni do trávy, medituj, relaxuj. Veď nič stratiť nemôžeš. Zatvor oči. Predstav si, že si na svojom obľúbenom mieste. Sleduješ západ slnka s milovanou osobou v objatí. Sadni na mraky a nechaj sa unášať. Zavanie ťa tam, kde len chceš, kde ty zafúkaš. Sprav si svoj svet okolo seba taký, aký chceš mať. Nie taký, ako ho chcú mať ostatní. Len na tebe záleží, či chceš byť šťastný, alebo sa utápať v temnote. Mysľou nenechaj prejsť spomienky, svoj doterajší život. Ten ber iba ako ponaučenie. Dýchaj len pre ten moment, pre budúcnosť, ktorá ťa čaká, ktorú si sám vybuduješ. Minulosť už nezmeníš. Zhlboka sa nadýchni, otvor oči.
Ako sa cítiš?

Krásny sen II

Bol zvláštny deň, ani teplo, ani zima, ani svetlo, ani tma. Bolo podvečer a slnko sa bilo s mesiacom o miesto na oblohe. Pršalo, aj snežilo. Čas, kedy sa nikomu nechcelo ísť von. Ale jeho to ťahalo. Vrátil sa cez bránu naspäť, aby zistil, či je to ako predtým. Nebolo, zmenilo sa všetko. Nik ho už nepoznal, bol tam sám. Pomyslel si, že bol naozaj veľmi dlho preč. Ako sa vracal naspäť, zistil, že tam, kde bol, bola tiaž oveľa slabšia. Stratil silu a ako lietal, krídla boli slabšie a slabšie, až začal prudko klesať, padať. O padnutých anjeloch sa počúva často, ale o anjelovi, ktorý sa vrátil, nie. Ako padal, bál sa, že do niekoho narazí. Mal takú zvláštnu schopnosť, už len pri dotyku zmení ľudom život. Ako v tej rýchlosti padal, zbadal, že mu do cesty niekto vošiel. Nedokázal sa uhnúť. Bolo neskoro. Narazil do tej osoby plnou rýchlosťou, až to nimi hodilo desiatky metrov vpred. Keď sa spamätal, obzeral sa okolo seba a snažil sa spomenút si, čo sa stalo. Keď si spomenul a všimol si osobu, do ktorej narazil, okamžite k nej pribehol. Bola v poriadku, trošku udretá, ale pri vedomí. Spýtal sa jej, či je v poriadku a či nie je zranená. Našťastie sa jej nič nestalo. Bola len otrasená a v šoku. Zaostrila oči, zazrela krídla. Nechápala, chvíľku si myslela, že po tom náraze je už mŕtva. Pomohol jej postaviť sa. Predstavil sa, ona jemu. Mala krásne meno, na ten kraj nezvyčajné. On mal, na to, že kto je, obyčajné meno, ktoré používali skoro všade. Vtedy netušil koho spoznal. Zarozprávali sa, bavili sa. Ten deň zmenil obom život. Mali toho veľa spoločného, minulosť, ale aj prítomnosť. Názorovo sa zhodovali, dokázali by spolu prerozprávať aj celý deň. Nečakal, že návrat na Zem bude taký príjemný. Spoznal niekoho, kto mu rozumel. Bola pekná, milá, vtipná, bláznivá. Zadíval sa jej do očí a zbadal v nich niečo, čomu nechápal. Nevedel, čo to je, snažil sa to preskúmať a prísť na to, čo to môže byť. Začali sa stretávať. Každým dňom vedeli o sebe viac a viac, až kým sa do seba nezaľúbili. Boli to krásne časy, všetko šlo dokonale. Nikdy sa nehádali. Vtedy pochopil, čo v očiach mala, kto to je. Bola to čistá láska, aká môže pochádzať len od anjela. Aj ona bola anjel, len o tom nevedela. Nevedela veľa vecí. Keď zistila, kto je ona sama, zľakla sa. Vtedy sa všetko zmenilo. Tie krásne časy boli preč. Začala pochybovať o svojich pocitoch. Už sa k nemu nesprávala ako kedysi. Pomyslel si, že je to tu zase, že sa vrátil, aby zase pochopil, aby odišiel a už sa nevracal. Bol koniec. Ako rýchlo sa všetko krásne začalo, tak sa aj skončilo, len pre jej nerozhodnosť. Obaja si videli na duši znamenie, ktoré silne ukazovalo o ich spútanosti, no obaja začali to znamenie ignorovať. Bol koniec, Smutný bol aj on, smutná bola ona. On vedel, čo cíti a čo chce, ona nie. Rozdelili sa a žili na opačných stranách sveta. Ubehli dni, noci, týždne, mesiace...rok. Nebolo dňa, kedy nemyslel jeden na druhého, na tie krásne časy, ktoré spolu prežili. Deň za dňom bol slzivejší, smutnejší. Na svete nebolo nic horšie, ako slzy anjela. Tieklo ich na potoky. Nevydržali to a stretli sa znovu, pochopili, že patria k sebe. Pozerali sa do očí a premýšľali, či to bude také ako predtým. No cit bol taký silný, že prestali pochybovať. Rozhodli sa risknúť, byť spolu. Nebolo dňa, kedy to neľutovali. Ona aj on k sebe patrili, ich osud bol spoločný, aj sa naplnil. Jeden z mála príbehov, ktorý sa naplnil, ktorý sa môže naplniť aj nám. Treba len rozmýšľať srdcom, nie rozumom. Návrat anjela bol šťastný, zmenil sa nielen jeho život, ale aj život osoby, do ktorej narazil. Láska, keď vykvitne, tak ľahko nezanikne. Je ako nekonečne dlhá sviečka, ktorej niekto daroval nekonečný plameň. Zapáliť ju musia len oni dvaja, on a ona. Zapálili ju a držali vo svojich srdciach celý život.

Predchádzajúci článok: Krásny sen I.

Zbohom láska

Dve sviečky horeli, no jedna zhasla,
jedna už zhorela, tá druhá sa triasla.
Bála sa konca, čo bude ďalej,
fotke, nad ktorou bola, nedala nádej.

Každý deň sa modlil,dúfal v zázrak,
No stratil ju, navždy, bol tam už náznak.
Láska je krutá, prestal v ňu veriť,
zabila ju mladosť, nemohla ju zmeniť.
Slová jeho už nemajú význam,
pretože je sám, a nič už nemá.

Snaží sa on zabudnúť, no bude to tažké,
už sa nedá nikomu, už nedá šancu láske.
Zaľúbil sa, no sklamalo ho všetko,
Svetu on už neverí, je pre neho peklom.

Neverí už v sily dobré,
neverí v to, čo môže byť,
Vždy sa stane len to zlé,
na čo je potom láska, cit.

Fotka, ktorá nad sviečkami stála,
prišlo na ňu to, čoho sa bála.
Dohárajúca sviečka si fotku chytila,
Držala si ju, kym ju v popol nezmenila.
Teraz už nie sú oni dvaja,
je už len on a ona sama.

Jediná

Ked láska zkvitne, keď láska radosť dáva,
keď srdce radosťou vzlietne, keď v ňom horí láva.
Keď láska v niekom zvädne, keď radosť opadne,
smútok na srdce sadne, srdce to nezvládne.

Som ako bez duše, som ako tma,
vo mne vrie bolesť, bolesť zo zlého sna.
Chcem sa prebudiť, nech je mory koniec,
Asi to nepojde, asi som sebec.
Už ľúbiť inú nebudem, láska vo mne umiera,
umieram s ňou, no vždy ju budem milovať.

Venované Majke

Zabudnúť

Ani sa neotočil, už nechcel, uvedomil si, že je čas íst vpred, neobzerať sa dozadu. Jedna éra skončila, začína druhá. Nazval by ju samotou. Uvedomil si, že samému mu je lepšie, samota ho nikdy nezradí, neopustí. Tej veril najviac, aj ked on sám ju opustil veľmi veľakrát. Kračal v zime a silný vietor mu vyfukoval myšlienky von z hlavy. Snažil sa, aby sa dostali von aj jeho spomienky. Nešlo to. Boli príliž krásne, dokonalé. Nevedel uveriť, že je to preč. Ani nevedel ako, ocitol sa v parku, stromy boli bez lístia, smutné. obzrel sa okolo, padol na kolená. Pozrel hore, oblaky boli červené, krvavé. Akoby vedeli, cítili s ním. Krvácali tak, ako jeho srdce, duša. V tom všetky svetlá zhasli. Zatvoril oči a vnímal každú vločku snehu, ktorá sa mu preborila cez krk rovno do srdca. Čím dlhšie tam kľačal, tým viac mu zima ochladzovala srdce. Už stíchol aj vovnútri. Ostal akoby bez duše. Všade okolo tma. Ale už nie len vonku, ale aj v ňom. Povzdychol, zobral telefón, prečítal si poslednú sms, ktorú mu poslala. V tom mu horúca slza stiekla po líci, no bola posledná. Vymazal všetko, správy, fotky, kontakty. Akoby ani neexistovala. Musel to urobiť, pretože by nikdy nezabudol a udusil sa vo veľkom smútku. Hlavou mu prúdilo obrovské množstvo myšlienok, spomienok, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ale povedal si, že ma času dosť, hneď to nepojde. Vracal sa naspäť, prišiel k bráne, k zatvorenej bráne. Nechápal, však ešte nebolo toľko hodín. Nemohli ho tu zamknúť, veď to kontrolujú, Obišiel celý park, doslova poslepiačky, Ani kúsok svetla nedopadal na zem. Uvedomil si, že je v pasci. Nevedel, čo sa deje, no cítil, že tam nie je sám. Myslel si, že sa zbláznil, otáčal sa do všetkých strán. Cítil, že niekto tam je, no nikoho nevidel. V tom začul hlas, šiel zo všetkých strán, no zároveň nešiel znikadiaľ. Akoby tie hlasy boli len v jeho hlave. Nevedel, čo má robiť, už bol zúfalý. V tom sa začali rovno pred ním vynárať spomienky, akoby sa pozeral na film. Videl prvé stretnutie, prvé bozky, zážitky, všetko.. Kam sa len pozrel, videl len ju. Nemohol dýchať, dusil sa. Snažil sa kričať o pomoc, no bol sám. Uvedomil si, že ho zrádzala aj samá samota. Začalo ho bolieť celé telo, pomaly padol v bezvedomí na zem. Bezvládne tam ležal pár hodín. Svetlá sa rozsvietili, brány otvorili. Ostalo ticho, hlasy zmizli a s nimi aj spomienky. Prebral sa a sadol si na studený ľad. Chvíľu si nevedel spomenúť, čo tam robil, prečo tam bol. No netrvalo to dlho. Vrátil sa domov. Po tej noci to už nebol on. Bol bez duše, bez srdca.
Muselo to prísť. Uzavrel sa, aby sa chránil. Odvtedy už neprehovoril.

Bez komentára

Sedel v lese na starom pni a premýšľal. Bola jeseň a pestrofarebné listy si slobodne poletovali, kým nedopadli na zem. To mu pripomenulo, že sloboda nie je večná. Všetko raz pominie. Pravda, všetko je preč. Má pokoj. Bolo mu dobre, po dlhej dobe. Na nikoho nemyslel, nič ho netrápilo. Len dokedy...? Povzdychol a pozrel na oblohu. Bola jasne modrá a slnko sa usmievalo na všetkých, ktorí sa naň prišli pozrieť. Krásne počasie, pomyslel si. Niekedy si myslel, že počasie sa odvíja od jeho nálady, pretože doteraz len pršalo a obloha bola zahalená čiernymi oblakmi. Postavil sa, cítil sa už oddýchnutý, aby mohol pokračovať nahor. Čakala ho ešte dlhá cesta. Nevadí. Čím vyššie sa dostane, tým jeho myšlienky budú jasnejšie. Houby, podkol sa o konár a zkotúľal sa naspäť do dzedziny.

Dopis

Zobral telefón do ruky, nastavil na jedno číslo, ale tlačidlo nestlačil. Váhal, bál sa. Bolo to dobré tak, ako to bolo. Preto zobral papier a tužku. Premýšľal, kde začat, čo napísať. Nemal tušenia. Bolo to pre neho tažké. Tužka, pevne držaná v ruke, sa začala kývať, kým nepadla na stôl, tak ako aj jeho hlava. Boli 3 hodiny ráno a jediné, čo napísal, kým zaspal, bolo "ahoj". Miloval ju, no nedokázal jej to povedat. Nie po tom všetkom. Nebolo minúty, kedy na ňu nemyslel. Na jej prítomnosť, na tie časy, keď boli spolu. Ráno sa prebudil na úplne mokrom papieri. Pokrčil, zahodil a vytiahol ďalší. Takto sa to opakovalo den čo den, už skoro mesiac. V živote nebol zaľúbený, mátalo to s ním, akoby sa nachádzal vo víchrici plnej vlastného trápenia. Tak jej to túžil povedať, nedokázal. Nemohol jej to povedať. Cítil sa ako myš zahnaná do kúta. Nevidel východiska. Sadol na okno a pozeral sa na dažďové kvapky, rozbíjajúce sa o sklo, ztekajúce dolu rovinou. Vonku ani stopy po živej duši. V tej chvíli nebolo badať rozdiel medzi oknom a jeho tvárou. Vytiahol papier a ceruzku z vrecka, začal písat. Po mesiaci nabral odvahu a rozhodol sa. Napísal všetko, čo mal na srdci, všetko, čo jej chcel povedať, čo k nej cíti. Ráno dopis zabalil do obálky a utekal do kvetinárstva. Utekal, nepozeral sa nikam. Jediné, čo videl, bol jeho cieľ. V tom to ním hodilo. Nevedel odkiaľ prišiel taký ohromný úder. Z pozadia bolo počut silné škrípanie bŕzd. Dopadol na zem. Ležal v kaluži vlastnej krvi a pozeral sa na dopis, ako v silnom daždi zteká do kanála. Zatvoril oči a povzdychol. Bol to jeho posledný výdych. Výdych sklamania, že sa to nikdy nedozvie.


Venované Zuzke

Dva svety

Zatriasla sa zem, zatriasla sa obloha. Všetko pokryl tieň. Vietor začal fúkať ako divý zo všetkých strán. Oblaky čierne ako sama temnota, sa priblžovali obrovskou rýchlosťou. Ako sa približovali, menili sa na červené, krvavé. Namiesto bleskov chrlili oheň, boli nepríjemne blízko nad zemou. Všetci utekali, kričali a snažili sa zachrániť. Len on sedel na lavičke a s tupým neprítomným pohladom sa prizeral. Bolo mu všetko jedno. Pozrel sa na nohy, lebo zacítil chlad. Tieň, hustý ako smola, ho začal celého obmývať. Vtedy pocítil strach. Nevedel, čo ho čaká. Zacítil tupú bolesť v hlave. Ocitol sa na zemi, kopec ľudí okolo neho. Chvíľku nechápal, čo sa deje. Potom mu to došlo. Zase sa to stalo. Už to nedokázal kontrolovať. Prišlo to, kedy chcelo. Ležal na zemi obchodného domu pri regáli s pohľadnicami. V rukách držal pohľadnicu, ktorá ho donútila spomenúť si.
"Je Vám niečo. Mám zavolať pohotovosť?"
-"Nie, ďakujem, som v poriadku." - Odvetil.
Košík plný nákupu nehal na zemi a utekal preč. Až keď vyšiel von, uvedomil si, že stále drží v rukách pohľadnicu. Nechcel sa do nej pozrieť. Vložil ju do vrecka. Vonku bolo krásne počasie. Slnečno, Príjemný osviežujúci jarný vánok. Rozmýšľal nad tým, čo sa stalo. Mal toho plné zuby. Bolo to už siedmykrát, čo nekontrolovateľne upadol.
Začalo ho ale trápiť niečo iné. Niečo, čoho sa bál oveľa viac. "Kde som to bol?" - spýtal sa sám seba. No odpoveď nepoznal. Nechal to v tom, ze to bol len obyčajný sen. Nebol si tým ale istý. Všetko cítil. Vietor aj chlad. Radšej na to už nemyslel. Prišiel domov, lahol do postele a pokúšal sa zaspať. Nemohol. Zobral kľúče a zabuchol dvermi. Bezcieľne sa prechádzal po meste, obloha bola zafarbená do oranžova vďaka zapadajúcemu slnku. Došiel k rybníku, sadol do trávy a vytiahol pohľadnicu. Začul bublanie. Pozrel sa pred seba a hned vyskočil. Voda v rybníku začala vrieť a ryba po rybe, telo po tele vyplavovalo na hladinu hore bruchom. Pozrel na stromy. Už neboli zelené ako pred minútou. Červené, úplne bez lístia sa rozpadávali. Z dutín stromov začala liezť nekonečná línia hmyzu. Smerovala k nemu. Chcel utiecť, ale nemohol, niečo ho nechcelo pustiť. Pozrel sa dole a vystrašene vykríkol. Čierna hmota studená ako ľad, ho pomaly obaľovala zospodu. Ako sa snažil vymámiť zo zovretia ničoty, stratil rovnováhu a padol na zem. Hmota sa mu dostala do úst a začal sa dusiť. Prestal sa brániť. Vedel že už nič nepomôže. Ako pomaly zatváral oči, začul hlasy. Odlahlo mu, bol to zase len sen. Dalšia nočná mora. Ležal v nemocnici. Netušil, čo sa stalo, ako dlho bol v bezvedomí. Bol ale rád, že to má za sebou. Bál sa, že sa to zase vráti. Celý život sa nevedel zmieriť s ničím, čo ho v živote stretlo. Utiekol. Vždy zatvoril oči a bol niekde inde, niekde kde mu je dobre. Žil v dvoch svetoch. Jeden mal radšej ako druhý. No s jedným svetom sa niečo stalo. Zmenilo sa na peklo. "Už nikdy!" - povedal si. Uvedomil si, že jediný svet, ktorý je pre neho, je ten skutočný. Už nikdy nebude snívať, už nechce vstúpiť. Chcel si utrieť čelo, no zistil, ze ma zalepenú ruku. nemohol ju roztvoriť. Nakoniec sa mu to podarilo. S hrozením sa na ňu pozeral - smola a hmyz ...

Krásny sen I.

Zobral mobil, slúchadlá a zabuchol dvermi tak silno, že to zobudilo susedov odvedľa. Pozerali z okna na neho, ako uteká preč. "Kam sa ten blázon ponáhľa takto v noci?!?" - pýtali sa sami seba. Jedine on vedel kam šiel, čo musí spraviť. Musel sa riadiť tým, čo videl vo sne. Nedalo mu to. Sen bol taký živý, až sa mu zdalo, že to bola realita. Bolo to zvláštne. Snívalo sa mu, ako sa nebo roztrhlo. Za denného svetla, v modrej oblohe sa zjavila trhlina, cez ktorú vykúkala jasna noc plná hviezd. Niečo mu v tom sne našepkávalo: "Nebo je otvorené, nastal tvoj čas. Príď sem! Príď, všetko sa dozvieš!" Utekal ako o život. Chvíľami si myslel, že je blázon, keď uveril snu, ktorý bol absolútne nereálny. Cítil ale, že ho tam naozaj niečo čaká. Konečne. Cesta na námestie sa mu zdala nekonečná. No už tam bol. Pozeral sa okolo, nič zvláštne. Začínal byť sklamaný. Bol to len sen, nič viac. Sadol si na lavičku, nasadil slúchadla na uši, zatvoril oči a premýšlal, prečo je taký naivný a hlúpy. Prečo čaká a uverí hocičomu, čo mu dáva nádej na zmenu. Bolo mu veľmi smutno. Pozrel na hodinky, boli 2 hodiny ráno. "Som blázon!", povedal si v duchu. Premýšľal a čakal až do rána. No ničoho sa nedočkal. Vzdychol si, postavil sa a obzrel sa okolo. Všetko rovnaké ako pred pár hodinami. Len ľudia prechádzajúci sa po meste, na ktorých bolo vidieť ešte únavu, prechádzali okolo neho. V tom ju zbadal. Prechádzala poza fontánu, zahľadená do zeme. Pozrela sa okolo seba a zbadala ho. Nachvíľu sa zdalo, akoby zastavila krokom, no spamatala sa a šla ďalej. Vtedy to prišlo. Začul obrovské hromy, no nevedel zkadiaľ. Obzeral sa okolo, no Obloha jasná. Ľudia zastavili, aj ona. Všetci to počuli. Bolo to také silné a takmer pravidelné, že už prestali veriť, že je to z búrky. Dostali strach. No on nie. Neveriacky pozeral na to, čo sa dialo. Predsalen sa sen plní, predsalen sa niečo deje. Vtedy mu došlo. Mal počkať, mal prísť až cez deň. Veď vo sne videl narušenú dennú oblohu, nie nočnú. Prišla za ním. "Ahoj, čo sú to za zvuky? odkiaľ to može byť? Naháňa mi to husiu kožu." - Povedala. Neodpovedal, nedokázal. Už hodnú chvíľu cítil v sebe neznesiteľnú bolesť. Nevedel odkiaľ, nevedel prečo. Bola ale taká intenzívna, až padol na kolená. "Si v poriadku? čo ti je?" Ustarostene sa ho spýtala. Pozrel na ňu a pozrel hneď za ňu. Už to videl. Sen sa napĺňal. Všimla si, kam sa pozerá. Neveriacky hľadela, až padla na zem tiež. Z oblohy sa začal tiahnuť čierny pás. Pás sa rozširoval, kým nenabral zvláštneho zdeformovaného eliptického tvaru. Ustalo to. Už sa nezväčšoval, no fúkal neznesiteľne silný vietor. Pozrela sa späť na neho, zlakla sa. Krvácali mu oči. Plakal krv. Nevedel , čo sa s ním robí, od strachu ju odstrčil. Padla asi meter ďaleko. Utrápene sa na neho pozerala. Už nevnímala ani ľudí naokolo, ktorí sa zdesene pozerali na dieru na oblohe. Pozerala sa len na neho. Slzy jej stekali po tvári. Chcela mu pomôcť. Chcela zistiť, čo mu je. No nemohla, on to nechcel. Bolesť už bola taká silná, že nedokázal ostať ticho a z plnej sily zareval. Všetci sa otočili, všetci si ho všimli. Nariekal, priam vrieskal od bolesti. "Zabite ma niekto! Zabite! Už nevládzem, už nechcem trpieť, zabite ma!" Nevládala to počúvať a rýchlo pribehla k nemu. Ztíchol. Ztíchla búrka. Vietor ostal silne fúkať, no našepkával, že už to nebude dlho trvat. V tom to uvidela. Niečo sa mu začalo hýbať na chrbte. Hmýrilo sa to a rástlo. "Čo ti je?! Prosím povedz niečo. Prosím." - Bola zúfalá. Nevedela, čo má robiť. Hrb sa mu hmíril čoraz viac, bol čím ďalej, tým vačši. Klakol si, vyzliekol a zahodil bundu. tričko už bolo celé odkrvi. Odskočila a zrevala od strachu, ludia ju pridržiavali, aby sa k nemu opäť nedostala. Všetci sa ho báli. Bol ticho, nebezpečne ticho. Tvár mal celú od krvavých sĺz. Hrb už bol taký veľký, až roztrhol tričko. V tom všetci zhíkli. Nebol to hrb. Boli to krídla. Rástli veľmi rýchlo. Boli už 2x väčšie ako on. Neboli biele, boli akoby špinavé, takmer celé šedé. Po odraze zo slnka vypadali, akoby boli z vosku. Vystrel ich. Všetci vystrašene ustúpili, boli obrovské. Utrel si tvár, povzdychol a postavil sa. Krídla mal ešte slabé. Pozrel sa na ňu a povedal. "Toto všetko pre mňa. Ja sem nepatrím. Musím odísť a asi sa už nevrátim. Odpusť, že som ťa tak vystrašil" - Smutne sklonil hlavu, povedal jej posledné zbohom. Rozbehol sa, poriadne vyskočil a vzlietol. "Prosím ťa nechoď!! Chcem ťa viac spoznať, prosím." Vzlietol. Letel okolo fontány. Začul jej prosbu, zostal letieť na mieste a povedal: "Potreboval som, aby si pochopila moju minulosť, aby si zvládla moju budúcnosť. Žial nevyšlo to. Nedala si tomu šancu a hňeď si to vzdala. Je mi to ľúto. Prosím, zabudni na mňa." - Otočil sa, zrýchlil a vpálil to rovno do trhliny. Trhlina sa zavrela, vietor ustal. Ludia ako zhyponotizovaní, pozerali na oblohu. Nechápali ničomu. Kľakla na zem, zem plnú jej sĺz a zkríkla "Ľúbim ťa, vráť sa, prosím!!"